svet sa toci coraz rychlejsie a clovek nestiha za tym, co nevyriesene nechal vzadu za sebou, dynamika stupa podobne ako aj rychlost nasavania novych pojmov a podnetov ale co z toho ked tie stare ostali pevno zadratovane v mysli a nie a nie sa s nimi vnutorne vysporiadat…

Posledne dni mam velmi zvlastnu naladu, uvaznenu v horizonte minulosti v jednej kratkej udalosti ktora ako prisla, tak aj zmizla..svojou dolezitostou a prinosmi vsak pozmenila beh svojskych detailov…ako keby uplne nezistne tym zapecatila svoj zmysel a v dyme zabudnutia sa vytratila kdesi, kam nedociahnem…

Veci prichadzaju a odchadzaju…podobne ako ludia ci udalosti.. na niektore sa tesime, niektorym by sme sa najradsej vyhli…ale existuje urcita tendencia ‘prospesne nahody’ ucitevat, analyzovat alebo ak na to niet povahy…tak len  proste zapametat si ako dolezity kamen ktory nieco priniesol a teraz dostal cestne miesto pametnika v mysli toho, kto bojuje. mozno by som sa mal s tym uspokojit ze to tak je a nezmenim to, je to fakt proti ktoremu nemozem bojovat..ale pocit ze nebola povedana bodka ma trochu zoziera..

nestihol som sa ani rozlucit…

mozno to ma svoje pozitivum a prave to sa malo stat, to co sa nestalo bol mozno osud toho a zmysel ako to malo skoncit.. nieco ma vsak taha dalej. neviem.

neda sa zabudnut

do usi mi hra amethystium, podobne ako vtedy ked sa realita zrubala na tisice malych zeleznych trosiek a badatel sice trochu sklamany ale plny pochopenia ci dokonca radosti z vlastneho vyvinu sa pustil do stavania niecoho noveho, konstruktu ktory bude zhovievavy z casom a prisposobeny svedomiu alebo znalostiam danej doby..dalsi marker ako pripomienka.

A jedine tato pripomienka ma akosi tu moc ukludnit mysel a zvlastne na nej lipnem. akusticke liecivo neutralne vo svojej povahe ale zvlazane zo spomienkou na ktorej uz nezalezi. nevadi. je to len zvlastne. a nechce sa mi nad tym zamyslat.

vlastne sa mi nechce zamyslat nad nicim, najradsej by som bol keby to cele preslo ako prislo…ticho a bez naznakov. len tak zmizlo v minulosti tak ako prislo a keby mi bol prepaceny tento jeden nedorieseny papier na svojom stole skor ako zatvorim oci pre dnesny den, pre vsetky dni.

vo vnutri vsak cim dalej tym viac krici pocit…ze to az tak lachke nebude…

a ze sa caka na bodku..

a ist za tento pocit a ponaucit sa este viac…