Na jeseň 2000 priznal Alexander Rezeš v relácii TV Markíza Na telo, že sa majetok rodiny Rezešovcov odhaduje na štvrť miliardy korún. Mal dva domy v Košiciach, Bratislave, Banskej Štiavnici, vilu v Španielsku za 100 miliónov korún, niekoľko luxusných limuzín, množstvo nehnuteľností, ktoré cez rodinné firmy (sám figuroval v šiestich) využíval na podnikanie. Keď sa ho novinári v čase jeho najväčšej slávy pýtali, ako sa mu podarilo nazhromaždiť toľký majetok, odpovedal známou vetou: “Vďaka dlhoročnej, húževnatej a poctivej práci.”

Alexander Rezeš sa stal pre verejnosť známy v marci 1994, keď mu odstupujúca vláda Vladimíra Mečiara umožnila kúpiť takmer 10 % akcií VSŽ Košice. Týmto podielom sa ich premena na základ Rezešovského impéria iba začala. Vytváraním ďalších navzájom prepojených spoločností, ktoré postupne kupovali ďalšie akcie VSŽ, Rezeš dosiahol, že o tri roky, v marci 1997, železiarne ovládal – vlastnil, ako sám priznal, 47 %.
Žil na plný plyn a riadil sa sloganom z pesničky Petra Nagya “Aj tak sme stále frajeri”. Takúto životnú filozofiu mal aj jeho syn Július, ktorého profesionálna dráha je tiež spätá s oceliarskym gigantom. Najskôr bol viceprezidentom pre financovanie, v júni 1996 sa stal viceprezidentom pre obchod. Na rozdiel od otca, ktorý nikdy nebol prezidentom VSŽ, Július Rezeš bol od konca februára do októbra 1998 na čele takzvaného kindermanažmentu ako prezident akciovej spoločnosti VSŽ Holding a zároveň predsedom predstavenstva. Práve pod jeho vedením sa začal úpadok firmy. Koncom roka 1998 neboli železiarne schopné uhradiť záväzky voči zahraničnýmbankám. Úvery dosiahli v tom čase 35 miliónov dolárov. Veriteľské banky hrozili konkurzom, ak vtedajšie vedenie nepristúpi na ich podmienky. Kindermanažment musel odísť.
Rezešovci by neboli takí úspešní, keby k nim, a teda aj k VSŽ nemal blízko Vladimír Mečiar. Vláda pod jeho vedením im nielen odsúhlasila predaj prvých percent akcií VSŽ, ale Mečiar “podržal” ich aj neskôr, keď sa objavili problémy.
Košické železiarne v rezešovskej ére by mohli byť pokojne symbolom prepojenia ekonomiky a politiky.
(bb)

Symbol mečiarovskej privatizácie:
Nepotrebujete peniaze, stačia známosti
Firma Manager kúpila akcie VSŽ. Na zaplatenie prvej splátky potrebovala peniaze. Zobrala si úver v Priemyselnej banke. Ako putovali tieto peniaze? Fondu národného majetku (FNM) v tom čase, rovnako ako ministerstvu privatizácie, šéfoval predseda vlády Vladimír Mečiar. FNM dal peniaze Banke Slovakia, tá ich posunula Priemyselnej banke, ktorá ich ako úver poskytla firme Manager. Nuž a tá nimi zaplatila FNM splátku za akcie VSŽ. Neminula na to ani jednu vlastnú korunu.

Fond národného majetku —– Banka Slovakia —— Priemyselná banka —— Manager —– FNM

VSŽ, a. s., sa privatizovali v niekoľkých etapách. Do privatizácie vstupovali v roku 1992 akoholding. Najprv sa privatizovali kupónovou metódou, a potom niekoľkými priamymi predajmi.
Akcie VSŽ boli najvýznamnejšou investíciou harvardských fondov na Slovensku – spolu získali 11,5 %. Po skončení kupónovej privatizácie mal Fond národného majetku (FNM) v podniku 37,57 %, fondy spravované spoločnosťou Cassoviainvest, založenou samotnými VSŽ, 10,1 % a VÚB Invest 3,7 %. Fyzické osoby vlastnili 29,7 % akcií. S akciami sa v tom čase obchodovalo na všetkých trhoch s cennými papiermi na Slovensku, ale aj v Nemecku.
Dozorná rada podniku 22. decembra 1993 rozhodla o odvolaní celého vedenia i prezidenta Zoltána Berghauera. V podniku odpracoval 32 rokov. Nahradil ho Peter Hrinko. Členom predstavenstva a viceprezidentom pre riadenie sa stal Alexander Rezeš.
Privatizácia v štýle rýchla rota. Dôkazom toho, že mal Vladimír Mečiar k VSŽ vždy blízko, je aj to, že jeho vláda v posledný deň svojho mandátu (keď jej parlament vyslovil nedôveru), teda 11. marca 1994, schválila predaj 9,52 % akcií VSŽ firme Manager, s. r. o. Firma vznikla v ten istý deň a aj v ten istý deň bol podaný príkaz na prevod v Stredisku cenných papierov SR. Jej zakladateľmi boli Alexander Rezeš (20 %), Ján Smerek (20 %), Peter Hrinko (20 %), Ferdinand Petrák (20 %) a Vladimír Balánik (20 %). Nominálna hodnota akcií VSŽ bola asi 1,5 miliardy korún. Vláda ich predala za 314 miliónov a v prvej splátke mali noví vlastníci splatiť iba 15 %. Jednu akciu tak Manager získal za 200 Sk, ale na Bratislavskej opčnej burze sa predávali za 800 Sk. Úver na tento obchod poskytla firme Manager Priemyselná banka, ktorú založili VSŽ. Potrebné peniaze dostala od Banky Slovakia, ktorej ich poskytol FNM. Tomu v tom čase popri premiérovaní šéfoval Vladimír Mečiar. Manager splatil fondu len prvú splátku, a tak keď bol na neho v roku 1999 vyhlásený konkurz, FNM oznámil, že mu dlhuje 127,5 mil. Sk.
HZDS, SNS, ZRS a ARDS. Týmto prívlastkom sa označovala vláda koalície HZDS, ZRS a SNS. Jej súčasťou sa na jeseň 1994 stal aj Alexander Rezeš ako minister dopravy. Vo funkcii viceprezidenta VSŽ ho nahradil Ladislav Drábik. Vláda pomohla pri predaji ďalších akcií VSŽ. Už v auguste 1994 totiž prejavila záujem o kúpu 8 až 10 % akcií VSŽ zamestnanecká akciová spoločnosť Hutník. Jaroslav Gruber, predseda odborov, ktoré Hutník založili, sa stretol v septembri 1994 s Vladimírom Mečiarom. Prezídium FNM 16. februára 1995 rozhodlo o priamom predaji 10 % akcií akciovej spoločnosti VSŽ Košice spoločnosti Hutník, a. s. Personálne zmeny nenechali na seba dlho čakať. Od 7. apríla 1995 bol prezidentom firmy Ján Smerek. Privatizácia podniku sa dokončila v auguste 1995, keď posledných 15,2 % akcií VSŽ získala od FNM košická firma Ferrimex, s. r. o. Štvrtinu vo Ferrimexe vlastnila firma Hutník a zvyšok obchodník s cennými papiermi ARDS. Táto skratka mala označovať obchodné meno Agrobanka a priezviská Rezeš, Drábik, Smerek.
V roku 1995 vyše 10 % akcií predali fondy založené VSŽ a spravované firmou Cassoviainvest za cenu 400 Sk za kus obchodnej spoločnosti Eurotrade, a. s., Košice.
V stredu 15. februára 1996 sa na Burze cenných papierov v Bratislave uskutočnil priamy predaj takmer dvoch miliónov akcií VSŽ, a. s., Košice za cenu 490 Sk za akciu. Balík akcií tvoriaci 12,2 % spoločnosti získala za takmer 980 mil. Sk od Harvardskej investičnej spoločnosti Všeobecná akciová spoločnosť, a. s., Bratislava. Táto spoločnosť vytvorila akúsi koalíciu medzi vrcholnými manažérmi VSŽ, na ktorých mal vplyv Alexander Rezeš, a spoločnosťou Metalinvest, ktorá kontrolovala prísun ukrajinských surovín do VSŽ.
Alexander Rezeš bol ministrom v tretej Mečiarovej vláde dva roky, štyri mesiace a dva dni. Keď v marci 1997 odchádzal, bol už rozhodujúcim vlastníkom VSŽ. Na otázku redaktorov týždenníka Trend, koľko akcií VSŽ je pod jeho vplyvom, otvorene priznal, že 47 %: “Počítajme: Manager 10 %, Ferrimex 15 %, Hutník 10 %, Všeobecná 12 %.”
Nadnárodný holding, banky, poisťovne. VSŽ expandovali a chceli vytvoriť nadnárodnýholding. Prvou oblasťou, v ktorej sa výraznejšie angažovali, boli finančné služby. V roku 1996 sa stali zriaďovateľom doplnkovej dôchodkovej poisťovne Stabilita. V tom istom roku kúpili veľký balík akcií Investičnej a rozvojovej banky, a. s., Bratislava (IRB) a dosadili tam svoj manažment. Od núteného správcu kúpili 20 % Slovenskej poisťovne, a. s., Bratislava a v roku 1998 sa pokúsili (neúspešne) o jej privatizáciu zvýšením základného imania.
Aktivity VSŽ vo finančnom sektore nedopadli šťastne. IRB skončila v nútenej správe. Podľa viceguvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) Jozefa Mudríka “noví vlastníci a nový manažment v IRB situáciu nezvládli”. Keď centrálna banka naznačila, že VSŽ by mali niesť následky za situáciu v IRB, premiér Mečiar sa ich zastal. Za vinníka označil NBS a dodal: “Chyby, ktoré zo strany VSŽ v tejto banke boli, boli nepodstatné. Preto spolu s VSŽ hľadáme teraz východiská, ako situáciu napraviť tak, aby ste o majetok, ktorý ste tam vložili, neprišli.” Východisko sa našlo. Situáciu napravil štát peniazmi z NBS.
VSŽ istý čas kontrolovali aj podiely v Poštovej banke, do ktorej presunuli akcie Slovenskej poisťovne.
Cesta za hranice. VSŽ sa chceli stať aj regionálnym lídrom v oblasti oceliarstva. Už v roku 1992 kúpili železiarsky podnik Walzwerk Finow vo východnom Nemecku, v roku 1996 pribudlo 20 % akcií Třineckých železiarní. Maďarská organizácia pre privatizáciu štátneho majetku ÁPV vyhlásila 12. septembra 1997 VSŽ Košice za víťaza medzinárodného konkurzu na sprivatizovanie oceliarne v Diósgyöri. Za vysoko zadlžený a stratový podnik zaplatili dva doláre. V roku 1997 rokovali predstavitelia VSŽ aj o privatizácii chorvátskeho podniku Železara Sisak. Na všetko však už nestačili sami, preto založili spoločné podniky. Prvý významnejší bol s fínskou spoločnosťou Rannila, ďalší s americkou firmou U.S. Steel.
Médiá, futbal a kindermanažment. VSŽ od roku 1995 kontrolovali aj médiá – denníky Lúč, Košický večer, Slovenský východ, od roku 1996 denník Národná obroda a od roku 1997 denník Trhák. Okrem toho bola najväčším marketingovým ťahom VSŽ kúpa futbalového klubu Sparta Praha.
Predsedom predstavenstva a prezidentom spoločnosti sa v apríli 1998 stal Július Rezeš, podpredsedami predstavenstva Jaroslav Bilík a Pavol Miškov, členmi Igor Grega, Ľubomír Solár a Viktor Háber. Predsedom dozornej rady VSŽ Holding Košice sa stal Ján Smerek, podpredsedom Jaroslav Gruber, členmi Alexander Rezeš a Ladislav Drábik. O predstavenstve firmy sa vtedy, vzhľadom na vek jeho členov, začalo hovoriť ako o kindermanažmente. Pred výmenou vedenia podniku osobne Vladimír Mečiar podporil novú stratégiu firmy.
Hotely, kaštiele a vily. V roku 1997 začal zisk VSŽ klesať. Na tlačovej konferencii v marci 1997 po otázke o hospodárskych výsledkoch firmy Ján Smerek niekoľko sekúnd mlčal. Nemlčal však bývalý vrcholný manažér VSŽ Ján Lacko. Podľa neho sa pod pokles ziskovosti podniku podpísali dohody s firmami Trade Trans a skupiny firiem okolo nej. Predaj, hlavne jeho exportnú časť, zverili firme Petra Friedmana, ktorá úzko spolupracovala s obchodníkom Marcom Richom. Tento miliardár žije vo Švajčiarsku. V roku 1983 ušiel z USA, pretože mu hrozilo väzenie pre obchody s iránskou ropou a daňovým únikom. V minulosti obchodoval s Ruskom. Fakticky z neho vyciciaval peniaze. Vďaka dohodám s riaditeľmi v Rusku lacno nakupoval a predával za svetové ceny. V prípade VSŽ obchodný reťazec pri predaji do zahraničia vyzeral takto: VSŽ Exim – VSŽ Zug (Švajčiarsko) – Firma Barcos (Bermudské ostrovy) a jej díleri – ICT (Antverpy) a VSŽ U.K. (Anglicko) – koncový užívateľ. VSŽ zlikvidovali vlastnú afilačnú predajnú sieť. Firmy odovzdali zákazníkov firme ICT. Lacko tvrdil, že prokuristi firmy ICT a súkromné firmy Marca Richa sú tí istí ľudia. Čo sa dialo so ziskami za predanú oceľ? Rezešovci kúpili nielen Spartu Praha, vily na španielskom pobreží, ale aj kaštiele, hotely a poľovné revíry doma.
Kríza, kolaps, hrozba bankrotu. Vedenie VSŽ priznalo na jeseň 1998 krízu. Dostali sa do nej najmä preto, lebo dlhodobé investície financovali krátkodobými vysoko úročenými úvermi. Vďaka tomuto prístupu k financovaniu sa dostali do krízy ekonomiky v juhovýchodnej Ázii a Rusku. Výnimkou teda neboli ani VSŽ. Na jeseň 1998 nebola vylúčená možnosť, že sa a. s. VSŽ Holdingdostane do pozície “cross default”, čo by znamenalo úplný kolaps podniku a jeho bankrot. Pojmom “cross default” sa označuje potreba okamžitého splatenia všetkých úverov. VSŽ dlhovali takmer 13 mld. Sk. Úverujúce banky vymenili manažérov firmy. Nový prezidentom sa stal finančník Gabriel Eichler, ktorý ukončil éru podnikania skupiny Alexandra Rezeša vo VSŽ.

 

( http://hnonline.sk/c4-10042830-21932555-k00000_d )